Čo má vedieť prváčik

        • Vysvedčenie

        • Vysvedčenie


          Prinieslo vyše dieťa domov vysvedčenie, s ktorým nie ste spokojný? Chystáte sa využiť všetky dostupné tresty, príkazy či zákazy, len aby ste mali istotu, že vaše dieťa bude mať na  budúcom vysvedčení lepšie známky? Zabrzdite! Zlé vysvedčenie vášho dieťaťa je tak trochu aj vaším zrkadlom.

          Čoskoro príde veľký deň pre všetky školopovinné deti. Takmer 900-tisíc žiačikov a študentov domov donesie koncoročné vysvedčenie.  Polícia v tomto období pravidelne eviduje úteky detí, ktoré majú obavy z reakcie rodičov na ich vysvedčenie. Ide najmä o deti z rodín, kde deti bijú alebo im nadávajú za známky. Ak ste si ešte nepoložili otázku, prečo nezabiť dieťa za zlé vysvedčenie, my vieme aspoň o piatich dobrých dôvodoch.

          1. Lebo zlé výsledky vášho dieťaťa sú aj vašimi výsledkami
          Zlé vysvedčenie vášho dieťaťa je aj vaším vysvedčením. Nielen samotné dieťa nesie vinu za zlý prospech. Ste si istý, že ste počas roka urobili všetko pre to, aby malo v škole dobré výsledky? Chodili ste pravidelne do školy a informovali sa o jeho známkach? Radili ste mu, keď nerozumelo učivu, občas ho preskúšali či nebodaj zaplatili doučovanie?
          Zodpovednosť za známky na vysvedčení hádžete len na dieťa a jeho údajnú neschopnosť.

          2. Lebo dieťa nemôže za to, aké vlohy zdedilo
          Aké ste mali na vysvedčení známky vy? Dali ste dieťaťu dobrý genetický základ, aby domov nosilo len samé jednotky, alebo nemá byť po kom jednotkárom? Vyberte zo šuflíkov vaše vysvedčenia a pozrite sa objektívnym okom na to, aké známky ste nosili zo školy vy.
          Veľa môže byť aj v psychike: možno vaše dieťa nie je také priebojné ako vy, možno nevie dať učiteľovi najavo, že čomusi nerozumie. Práve preto by ste mu mali pomáhať pri každodennom učení po celý rok. Nezabudnite - vaše dieťa môže byť aj génius, ale ak sa mu nebudete pravidelne venovať, jeho talent zakrnie.

          3. Lebo dobré známky nie sú všetko
          Stará otrepaná pravda platí stále: ani dobré známky na vysvedčení nezaručia šťastný život s kopou peňazí, úspešnú kariéru a pokojné rodinné zázemie. Pre dosiahnutie týchto mét treba oveľa viac, než dobré známky na vysvedčení. Napokon, kedy ste potrebovali niekomu preukázať svoje vysvedčenie? Kedy niekto chcel, aby ste mu povedali, akú známku z fyziky ste mali v šiestej triede?

          4. Lebo dôležitejšie ako polročné vysvedčenie je vysvedčenie koncoročné
          Každý vie, že polročné vysvedčenia deti až tak netrápia - známky z nich sa nezohľadňujú pri prijímaní na stredné školy. Oveľa viac zavážia koncoročné vysvedčenia, a to najmä v ôsmej a deviatej triede ZŠ, či v poslednom ročníku strednej školy. Avšak ani koncoročné vysvedčenia už nie sú rozhodujúce pre prijatie na strednú či vysokú školu - oveľa viac v tomto smere zavážia výsledky z Monitoru 9 (štandardizovaný vedomostný test pre žiakov ZŠ) či externej maturity.

          5. Lebo biť deti sa nemá
          V článku 19 Dohovoru o právach dieťaťa je jasne napísané, že "deťom nesmie nikto ubližovať. Dospelí musia zabezpečiť, aby deti boli chránené pre zneužívaním, násilím a zanedbávaním. Dokonca ani rodičia nemajú právo ublížiť svojim deťom." Bitka, telesné tresty či psychický teror k ubližovaniu rozhodne patria. Deti od nás potrebujú pevnejšie mantinely, pravidlá, ktoré musia poznať. Ale budú si ich viac vážiť, keď za každé, hoci aj drobné porušenie dostanú "nakladačku"? Naozaj vám nenapadne nič originálnejšie?



           

          ČO TEDA ROBIŤ, AK DIEŤA DONESIE ZLÉ ZNÁMKY NA VYSVEDČENÍ?

          Zrejme len trpezlivosť, dieťaťu treba pravidelne pomáhať s učením, počas školského roka sa s ním rozprávať o tom, čomu nerozumie, sem-tam mu pozrieť úlohy a ak je treba, možno i zaplatiť doučovanie.
          "Násťročným", ktorým sú už všetky známky viac-menej ukradnuté, pomôže asi len nenásilnou formou zdôrazňovať význam známok na vysvedčení pre ďalšie štúdium a apelovať na ich zodpovednosť, ktorou sa v tomto období radi hrdia (ja presne viem, čo mám robiť, nemusíš mi to hovoriť).

          Autor: Soňa Rebrová, upravila IŠ